Minoov prsteň

Mýtický príbeh

     Ako legenda hovorí, Minos svoj prsteň použil nato, aby si overil totožnosť Thézea. Thézeus so svojou družinou priplávali na Krétu, aby zabil Minotaura. Privítal ho krát Minos. Thézeus, princ aténsky a syn Poseidónov, sa mu predstavil, ale Minos mu nedôveroval. Preto hodil svoj prsteň do mora a povedal Thézeovi, že iba keď ho vyloví, uverí mu, že je syn Poseidónov a prichádza im pomôcť. A tak sa Thézeus ponoril do mora a tam uvidel Nymfu Thetis, ktorá mu podala prsteň a starú korunu. Keď sa vynoril, držiac prsteň a korunu ako dôkaz, Minos mu uveril.

Kráľ Minos

     V mýtoch starých Grékov sa urdživalo povedomie o slávnej pradávnej minulosti Kréty, keď tam panoval mocný kráľ Minos. Zlomky a útržky týchto správ sa nám zachovali v dielach gréckych básnikov a historikov, akými boli napríklad Homér či Thýkýdidés.

     Krétsky vladár si dokázal podmaniť iné národy. Podľa legendy o Thézeovi, platili Atény v istej dobe Minoovi daň. Bol to nie len energický panovník šťastne vládnuci svojmu štátu, ale bol to tiež muž, ktorý sa snažil sústrediť na Kréte najlepších umelcov doby. V báji o Daidalovi zaznieva vzdialená ozvena tejto jeho snahy. Daidalovo meno sa v priebehu storočí stalo symbolom znalca remesiel, staviteľa a umelca. Vieme o jeho pobyte na Kréte a tiež vieme, že bol staviteľom už známeho labyrintu. Daidalos tiež upravil priestor pre tanečné výstupy Minoovej dcéry, princeznej Ariadny. Vďaka svojmu talentu sa jeho pobyt na Kréte stále predlžoval a vyústilo to až k tomu, že po istom čase sa rozhodol opustiť Krétu.

     Minos bol známy aj ako znamenitý zákonodárca. Verilo sa, že zákony, ktoré zaviedol, pochádzali priamo od Dia, s ktorým sa Minos stretával každých 9 rokov v Diktejskej jaskyni na Kréte, aby tam od svojho božského otca načerpal múdrosť. Čestnú funkciu sudcu vykonával aj po smrti – v podsvetí.

     Ide ale o rovnakého vládcu, alebo máme dočinenia s celou Minoovou dynastiou? Jeho rodokmeň zakotvili Gréci do pristoru medzi bohmi a ľuďmi. Z Mínoa urobili jedného z troch synov Dia a Európy, ktorú Zeus uniesol. Podľa Homéra sa trójskej vojny zúčastnil Idomeneus z Kréty, syn Deukalióna a Mínoov vnuk. Z tohto údaju môžeme vydedukovať dobu vlády krétskeho vladára. Text nápisu na mramorovej doske z Patu umiestňuje Minoa I. do rokov 1462 až 1422 pred n.l. a Mínoa II. Do doby okolo roku 1294 pred n.l. Ďalšou otázkou je, či bol vôbec Minos Kréťan alebo či patril k achájskej dynastii, ktorá sa v 2. polovici II. tisícročia pred n.l. ujala vlády nad centrálnou časťou ostrova. Slovo mínós ale znamenalo na Kréte to isté, ako faraón v Egypte alebo caesar v Ríme – čiže každého panovníka.

Minoov prsteň v súčasnosti

     Príbeh Minoovho prsteňa  Obr.1 začal v roku 1928, keď ho malý chlapec našiel v archeologickom areále Knóssu. Chlapcov otec ho dal farárovi, ktorý ho ukázal Sirovi Arthurovi Evansovi s úmyslom predať ho. Obchod sa neuskutočnil, pretože nálezca požadoval veľa peňazí. Napriek tomu si Evans zhotovil 2 kópie prsteňa, jeden v zlate a druhý z jantáru.

     Približne roku 1933 sa farár obrátil na Iraklionské múzeum. Bolo to obdobie, keď archeológovia Nikolaos Platon a Spyridon marinatos boli jeho zamestnancami. N. Platon sa rozhodol, že prsteň bol pravý, ale S. Marinatos si myslel, že prsteň je falzifikát. Keďže sa ich názory nezhodovali, prsteň vrátili farárovi. N. Platon si ale uchoval plastickú kópiu prsteňa, ktorá bola neskôr nájdená v Platonovom archíve. O pár rokov neskôr, keď Platon prejavil svoj opätovný záujem o prsteň, farár mu oznámil, že ho dal do úschovy svojej žene, ktorá ho stratila. Odvtedy boli všetky stopy po prsteni stratené. Jediné informácie o prsteni pochádzali z mnohých kópii zhotovených archeológmi. Experti na minojskú civilizáciu podporujú názor, že prsteň je pravý – kráľovský – posudzovaný podľa jeho veľkosti, bohatstva reprezentácii a faktu, že bol nájdený blízko kráľovskej hrobky. Prsteň je skvelá zlatá pečať zobrazujúca 3 bohoslužby. Zobrazuje bohyňu zostupujúcu z neba na zem do veslujúceho člnu. Vidíme tu symbolizmus zobrazujúci spojenie medzi nebom, zemou a morom.

Príbeh končí, keď farár doručuje prsteň skupine expertov, ktorí ho podrobne preskúmali a označili ho za pravý. Tento názor bol potvrdený Central Archaeological Councilom. Grécke ministerstvo kultúry prisúdilo prsteň do úschovy Heraklijskému archeologickému múzeu, kde je dnes vystavený.

Pečatidlá a gemy

     Mimoriadna zručnosť Mínojcov bola rozvinutá pri vyrábaní pečatidiel a gem. Silným dojmom pôsobí bohatstvo motívov, kompozičné umenie a ich remeselné schopnosti z rozkvetu doby bronzovej, ktoré sú väčšinou na ploche len málo väčšej ako 1 cm².

     Pečatidlá – od začiatku 17. stor. pred n.l. v tvare kolieska, šošovice alebo mandle – zdobili veľmi často výjavmi zo sveta zvierat, nachádzame na nich delfíny, labute, lietajúce ryby, barany, kravy či kozy, ale každé zviera je zachytené doslova ako momentka, vždy v nejakom charakteristickom postoji. Okrem týchto sa objavujú námety s netvormi, démonmi s hlavou capa, kozy, býka či psa, okrídlených levov a dokonca aj s Minotaurom. Menej často sa vyskytuje znázornenie ľudí, aj keď tí potom prekypujú dynamikou, či ženské božstvá obklopené adorantmi alebo stojacich medzi heraldicky usporiadanými zvieratami.

     Na rozdiel od nášho pojatia, mínojskí umelci zrejme nepovažovali za skutočný obraz už odtlačok pečate, ale už pečať samotnú, a tak na zachovaných odtlačok ľudských postáv vidíme často pravú ruku ako ľavú. Je to obzvlášť viditeľné u adorantov, pretože podľa egejského náboženského rituálu bola pri uctievaní božstva zdvíhaná vždy pravá ruka.

     Na Kréte, v egejskej oblasti i na pevnine sa pečatidlá nevyskytovali do polovice 3. tisícročia, teda kým sa na ostrove nezačala budovať privilegovaná vrstva. Tá sa potom pochopiteľne snažila udržať si vydobyté politické i ekonomické postavenie a hlavne brániť svoj majetok, ku ktorému označovaniu a zároveň ochrane pred neoprávneným odcudzením slúžili práve tieto pečate. Hrudka hliny prilepená na viečko nádoby alebo dokonca na špagáte zaisťujúcim dvere či bedničku, nemohla byť odstránená alebo dokonca nahradená inou, pokiaľ na ňu predtým nevytlačil niekto svoju pečať.

     Neskôr – asi od 17. stor. pred n.l. – sa pre pečatidlá našla ďalšia možnosť využitia. Boli nosené ako amulety, čo ale nevylučovalo ich predchádzajúce použitie. Na niektorých amuletoch sú ale rezby tak hlboké, že sa nimi nedal urobiť odtlačok. Mali iba prinášať šťastia, či už úspech pri rybolove alebo dážď, prípadne tiež odvracať nešťastie, napr. stroskotanie, ale i sucho. Prvé krétske pečatidlá – rovnako ako kamenné nádoby – sa vyrábali z mäkkých materiálov, ľahšie opracovateľných rezbárskym náradím, tiež zo zvieracích tesákov či kostí, zo slonoviny a – pravdepodobne ako v Egypte – tiež z dreva a to vo veľa rozmanitých geometrických tvaroch: v podobe gulí, kužeľov, pyramíd, štvoruholníkov, kociek a samozrejme z valčekov prevzatých z Mezopotámie.

     Začiatkom strednej doby bronzovej bolo už možné pomocou rýchlobežného vrtáčiku, v ktorom sa okrem iného dali používať brusné materiály k jemnejšiemu rytiu, opracovávať tiež tvrdšie suroviny ako krištáľ, ametyst, jaspis, karneol alebo achát. Časom bol viac obľúbený nový typ pečatidiel, pečatné prstene, vyrábané najprv z kameňa či slonoviny, neskôr z kovov – bronzu, striebra či zlata. Buď boli celé zlaté, alebo mali jadro z niektorého menej hodnotného kovu. Na také sa dali ryť jemnejšie detaily ako do kameňa, a atak od tejto doby nachádzame už umelecky prevedené výjavy z mýtov a kultu. Je pri tom zrejmé, že rytiny na pečatidlách boli ovplyvnené nástennými freskami a reliéfnou maľbou, aj keď nepatrná plocha, s ktorou mohli umelci pracovať, veľmi sťažovala a veľakrát vôbec znemožňovala znázorňovať tvary presne podľa prírody. Treba ešte spomenúť, že šperky vyrábané v tomto období, boli zhotovované granuláciou alebo filigránom.

Minoov prsteň v porovnaní s ostatnými prsteňmi

     Napriek tomu, že dnes už je vysokopravdepodobné, že Minoov prsteň je pravý, tento názor nezdieľal Persson, ktorý sa domnieval, že prsteň nie je autentický. Bol toho názoru, že jeho falšovateľ akoby pozbieral námety z iných prsteňov a vytvoril z nich akúsi zmes. Domnieval sa, že dolná scéna je hlavnou kópiou prsteňa z Mochlosu – obr.2, scéna vpravo mala byť prevzatá z prsteňa z Faistu-obr.3 a postavy vľavo sú vytvorené z viacerých prsteňov. Sediaca bohyňa je z faistského prsteňa, malý ženský idol vznášajúci sa vo vzduchu je z prsteňa z Isopaty – obr. 4 a mužská figúra držiaca haluze stromu je z prsteňa z Vafia-obr.5.

     Tento názor však môže byť zavádzajúci, keďže veľa prsteňov z tohto obdobia a tohto typu si bolo podobných. Sú si podobné nie len tvarom, ale aj tematikou vyobrazenia. Obvyklou tematikou bola adorácia. Môžeme tiež hovoriť o akomsi prepravovaní, zostupovaní bohov na zem. Často sa však stretávame s tancujúcimi postavami a bohmi, ktorí sú v porovnaní s ľudskými postavami veľmi malí. Tradičné je tiež zobrazenie svätýň či už v pravom alebo v ľavom rohu pečatných prsteňov. Na Minoovom prsteni a prsteni z Mochlosu je tiež zobrazená loď ako dopravný prostriedok do svätyne. Môžeme tu teda vidieť už spomínané spojenie nie len s nebom, ale aj s morom a zemou.

     Všetky tieto reprezentácie ukazujú na akúsi formálnu podobnosť. Väčšinou sa predpokladá, že strom stojí za konštrukciou, ktorá je považovaná za akúsi vstupnú cestu do svätyne. Časť stromu bola skrytá alebo jednoducho vynechaná. Veľa z reprezentácií zobrazuje postavu držiacu alebo dotýkajúcu sa stromu. Tieto typy vyobrazenia sa tiež nazývajú „stromový kult“.

     Práve prírodné svätyne nachádzame v populárnom kulte, dokonca aj napriek votierajúcemu sa oficiálnemu náboženstvu, hlavne v novopalácovom období. Ľudia uskutočňovali púte do svätýň na vidiek, do jaskýň či na vrcholy hôr, aby položili obete ako permanentné pripomínanie si ich bytia. Hojnosť figúrok a ostatných predmetov nájdených v prírodných svätyniach je najlepšie svedectvo votívneho náboženstva, ktoré máme z minojského obdobia. Dokonca aj najskromnejšie z darov nie sú opovrhnuté, sú akýmsi zábleskom túžob, zúfalstiev, záujmov a vďačností obyčajného človeka. Votívne obetné dary môžeme tiež chápať ako hlavnú ľudskú stratégiu pre vychádzanie s budúcnosťou.

     Výšinné svätyne sa prvýkrát vyskytli na Kréte súčasne so vznikom 1. palácov. Ukazuje to, že boli nezávislé od oficiálneho náboženstva, že nereprezentovali iba obecný kult, ale aj istú formu organizácie. I keď boli umiestnené v horách, neboli príliš ďaleko od sídlisk a trvalo len niekoľko hodín dostať sa k nim.

     Už v protopalácovom období máme doložené bohatstvo niektorých výšinných svätýň. V neopalácovom období tento kult zanikol. Ale tie čo prežili, ukázali sčasti palácové ovplyvnenie a asi boli pod štátnou kontrolou. Boli vystavané nové budovy, vyskytovali sa v nich prestížne artefakty, dôležitá je prítomnosť obetných stolov s nápismi v lineárnom písme A – ako nepochybný znak palácovej prítomnosti. Modliaci sa boli zmiešaní, v deň oslavy sa na hore spolu zhromažďovali aj roľníci, aj vznešení.

     Dary sa rozdeľovali na 2 triedy. Boli to luxusné predmety, ako bronzové dvojité sekery, bronzové figúrky zvierat a modliacich sa, zlaté predmety, drahé pečate, alabastrové poháre, kamenné libačné stoly s nápismi v lineárnom písme A a miniatúrne zaoblené oltáre. Zaoblené oltáre boli zväčša vyrobené z kameňa. Mali charakteristický tvar a zaoblenie v strede. Sú symbolom náboženskej ikonografie. Jedna z ich hlavných funkcií bol podopieranie trónu alebo podložky, na ktorom bohyňa sedávala.

     Vo všetkých uvedených daroch nevidíme len hodnotu materiálu, ale aj emblém oficiálneho náboženstva. Sú reprezentované miniatúrnymi oltármi, libačnými stolmi a dvojitými sekerami obr.6. Niektoré štítové svätyne sú zdobené posvätnými rohmi obr.7, ktoré sú najčistejšou reprezentáciou oficiálneho kultu.

     Druhým prípadom darov boli dary obyčajné, či ručne vyrobené. Keramika tvarovaná do tvaru rodiacej ženy, had, vták či strapce hrozna. Je teda jasné, že svätyne boli navštevované obyčajnými ľuďmi – pastiermi a podobne.

     Ľudské figúrky oboch pohlaví sa objavujú aj v prvom aj v druhom palácovom obodobí. Boli rozličnej veľkosti, kvality a boli vyrobené z hliny či bronzu. Rituál výšinných svätýň môže byť iba sčasti rekonštruovaný.

      Na Minoovom prsteni je teda vyobrazená svätyňa so stromom navrchu. Z toho môžeme vyvodiť, že je tu zobrazený príchod božstva ako reprezentácia obdobia obnovy, prosperity či úrody. V dolnej časti je tiež vyobrazená loď. Možnosti sú dve. Môže tu ísť o loď, ktorá slúžila ako prepravný prostriedok pre posvätný strom alebo je to loď slúžiaca na prepravu bohyne. Mohli by sme tiež uvažovať o tretej možnosti a tou by bolo akési stotožnenie božstva a stromu.

      Jedna z možností by teda mohol byť transport bohyne, keďže nie všetky bohyne boli vždy prítomné. Niektoré mohli „pricestovať“ na svoj sviatok, aby zvestovali nové obdobie či obnovu. Môžeme tak vydedukovať z ikonografie. Prostriedok dopravy božstiev odrážal vtedajšiu realitu.

      Postavy na Minoovom prsteni by teda mohli byť bohyne či kňažky a je možné, že postava vpravo bola kňazom. Postava plávajúca na lodi v dolnej časti vyobrazenia bola pravdepodobne bohyňa, keďže lode boli dopravným prostriedkom bohýň a tiež preto, že je oblečená v tradičnom odeve bohýň. Bolo by tiež možné, že ide o kňažku, ale tie nepoužívali lode na svoju dopravu. Božstvo tiež potvrdzujú dva posvätné rohy nachádzajúce sa na lodi. Postava vpravo by tiež mohla byť bohyňou, keďže tie boli situované pod posvätnými stromami. Potvrdením môže byť aj fakt, že bohyne boli často vyobrazované nahé, ako je tomu tak aj v tomto prípade.

     Pri postave nachádzajúcej sa v strede môžeme hovoriť o dvoch možnostiach. Je možné, že išlo o kňažku, keďže odev kňažiek a bohýň sa často zhoduje. Funkciou kňažky bolo nalievanie libácií a ako vidíme, postava drží v ruke libačný krčah obr. 8.

  Postava vľavo by tiež mohla byť kňažka, lebo tie zvykli sedávať na takýchto konštrukciách. Ale skôr by mohlo ísť o kňaza, keďže v hornej časti odevu nevidíme odhalené poprsie, ani jeho náznak, čiže skôr môžeme predpokladať, že ide o mužskú postavu. Ďalším mužským, či kňažským prvkom je účes uviazaný dozadu. V blízkosti kňazov sa tiež zvykli zobrazovať posvätné rohy, ako to vidíme aj v tomto prípade, keď sa roh nachádza za postavou. Posledným, no dôležitým prvkom by mohlo byť gesto ruky. Kňazi totiž pri sviatkoch či ceremóniách zvykli mať zohnutú ruku a zovretú päsť, ako aj na tomto vyobrazení. Malá postava vznášajúca sa vedľa stromu by podľa všetkého mohla byť bohyňa.Minoov prsteň je teda unikátnym vyobrazení slávnostnej ceremónie, ktorá mala pravdepodobne symbolizovať nové obdobie.

 >stiahnuť článok