
Časopis študentov klasickej archeológie
Vaison la Romaine
autor: Mgr. Jana Tomanová
Krajina vína a syrov, kde skvosty histórie a kultúry žijú v prítomnosti ruka v ruke ako jedna bytosť. Prirodzená veselosť, šarm a ležérnosť sa z ľudí prenáša do miest, ulíc, umenia. Krajina tisícich pohľadov do minulosti, no predsa.... Cestovali by ste do Francúzska za antikou?
Vaison la Romaine je v očiach mojich francúzskych priateľov skôr javiskom pre naivné divadlo, festivaly a letnú zábavu. V jeden júlový víkend tu mali mať hudobné vystúpenie aj s ďalšou bláznivou kopou umelcov. Nepovedali mi kam presne ideme. Krajina a dedinky, ktoré sme míňali, boli rovnaké ako v celej Provance, v juhozápadnom regióne susediacom s Talianskom a Stredozemným morom. Veľké kamenné domy so zelenými okenicami a množstvom kvetov, veľké dvory s odstavenými starými traktormi a všade pobehujúca hydina, typický výraz vidieka tejto krajiny. Pozdĺž rieky Ouvéze sme sa s naším karavanom dostali do mestečka Vaison la Romaine. Niečo tu pribudlo. Lavice vo dvoroch stáli na nohách z mramorových bubnov antických stĺpov a ploty boli ozdobené rozbitými korintskými hlavicami. Minuli sme preplnené parkovisko a cez zákaz vjazdu sme to nasmerovali rovno do centra mestečka. Už z diaľky na nás svietil mohutný stredoveký hrad na vrchole mesta. Približovali sme sa k nemu až na miesto malého námestia pod hradom. Giom mi s úsmevom podal turistického sprievodcu mestečka. „Neboj sa, budeš mať na to celý deň. Vystúpenie máme až večer.“ Vzal ma za ruku a ponáhľal sa do centra na veľké dláždené námestie. Prišli sme k štvrti Puymin na Avenue Général de Gaulle, k turistickej kancelárii pred vstupom do areálu ruín galo-rímskeho mesta. Tu sme sa stretli s jeho známym, so sprievodcom, ktorého meno si už nepamätám Hovorme mu Jacque. Obaja sa dlho rozprávali a smiali. Ako ľahko som prišla k sprievodcovi a to som ani nezaplatila vstupné! Výskum tu začal už v roku 1907 a odvtedy sa odkryla takmer 1/5 mesta. Najstaršie nálezy siahajú až do chalkolitu rokov 2500 až 2000 BC. Počas doby železnej na ľavom brehu rieky Ouvéze, presnejšie na návrší horného mesta Haute Ville, vzniklo keltsko-ligurské oppidum nazývané Vocontii. Dnes na tomto mieste stojí stredoveký hrad. Toto oppidum bolo aj so zvyškom južnej Galie pri rímskom vojenskom ťažení rokov 125-188 BC pričlenené k provincii Galia Transalpina. Mesto získalo istú autonómiu, štatút civitas foederate. Počas obdobia 60. rokov BC bolo Vocontii formálne pripojené k Rímu, kmeňoví vodcovia dostali rímske občianstvo a mesto názov Vasio Vocontiorum. Toto mesto stálo už na pravom brehu rieky. Počas ďalších rokov sa romanizácia stupňovala, obyvatelia mesta pod sľubnou vidinou získania občianstva odchádzali do rímskej armády. V období vlády cisára Augusta sa mesto stalo politickým hlavným mestom regiónu. Srdce tohto mesta, fórum, bazilika a iné verejné budovy či chrámy sú pochované pod dnešným centrom mesta. Je tu obrovské dláždené námestie s povestným trhoviskom, ktorého pôvod siaha až do 15. storočia. Dostať tu kúpiť všetko od rýb, zeleniny a ovocia cez šatstvo, nábytok, hudobné nástroje až po víno a šperky. Dookola pod holým nebom je množstvo kaviarní, čajovní a vinární, z každého kúta sa ozýva iná hudba. A ľudí, tých je tu zo všetkého najviac. Toto námestie rozdeľuje dve štvrte s odkrytými ruinami, obe na pravom brehu rieky. Je to štvrť Puymin s múzeom a o niečo menšia časť La Villase. Celé mesto mohlo v čase svojej najväčšej slávy pokrývať plochu 70 až 75 ha. Od vstupnej brány Puymin vedú turistov k jednotlivým zvyškom po verejných budovách chodníčky zakryté alejou stromov. V horúcich letných dňoch je to viac než príjemné, hlavne ak ste sa sem presunuli z horúceho kamenného námestia. Ako prvé je na západnej strane vidieť severné kúpele. Boli postavené na začiatku 1. storočia AD a pokrývali plochu 2000 m². Popri vysokých múroch sú naukladané obrovské hlinené kade na vodu. Okrem týchto kúpeľov sa tu nachádzali aj staršie, umiestnené v „Dome striebornej busty“. V areáli je množstvo odkrytých súkromných víl. Najviac prezentované sú Domus Messsii, Porticus Pompeius a Villa du Poan („Dom kohúta“). Pre turistov je zrejme najzaujímavejšiedivadlo. Bolo vysekané do skalného podložia kopca Puymin v období prelomu 1. a 2. storočia AD. Dokázalo obsiahnuť 5 až 6 tisíc divákov. V stredoveku sa využívalo ako kameňolom, ale aj tak je relatívne dobre zachované. Cabea (pódium) je vždy plná návštevníkov a malých detí. Orchestra dala pri výskume múzeu tri vzácne sochy cisárov a dobre zachovalá skéné slúži ešte aj dnes ako javisko. Keď sme sa s Jacqueom dostali cez dav ľudí k divadlu, skéné bola pokrytá čiernymi plachtami, množstvom elektroniky a reflektorov. Zarazilo ma to. Čakala som vysvetlenie alebo skôr akési ospravedlnenie, ale Jacque mi s nadšením v očiach opisoval hudobný festival s orchestrom, ktorý sa tu mal ten víkend konať. To je ten moment, keď si uvedomíte ako francúzska nátura vníma dedičstvo svojej krajiny. Nedíva sa naň, ale žije s ním a preň. „Myslíš si, že by sem niekto chodil len kvôli ruinám a stredovekým uličkám?“, povedal ironicky a dodal: „Takto si odtiaľto odnesú viac ako len fotky!“ Ani ma nečakal a pobral sa ďalej. A možno mal pravdu. V rímskom divadle (okrem mnohých iných scén roztrúsených po mestečku) sa často hrávali antické drámy a pomedzi ruiny mesta sa prehádzali herci v dobových odevoch. Len málo kedy sa stretnete s tak nadšenými pohľadmi detí v múzeách. Od divadla som sa ponáhľala za Jacqueom smerujúcim k múzeu Le musée Théo Desplans. Táto krabicová budova bola postavená v 70. rokoch a z vonku pôsobí dosť odpudivo. Vnútro je ale celkom vtipne riešené ako kamenná ulita. Jednotlivé miestnosti prechádzajú špirálovite až k stredu, kde sú prezentované mozaiky. Prehliadka sa začína predrímskym obdobím oppida, expozíciou keramiky. Ďalšie sekcie sa už venujú galo-rímskemu mestu. Pri výskume boli odkrývané aj remeselnícke štvrte ich dielne a obchody. Nálezový materiál je vystavený v múzeu a zahŕňa množstvo amfor, kostených a kovových nástrojov, nožíkov, mincí ale aj časti tkáčskeho stavu a kusov vlnenej látky. Nachádza sa tu nápis o spoločnom ustanovení akejsi remeselníckej a obchodníckej spolupráci. V ďalšej sekcii sa nachádzajú fragmenty architektonickej výzdoby, korintské hlavice ale aj modely budov, aquaduktu a kúpeľov. Veľká časť miestnosti sa venuje nálezom z kúpeľov, olejovým lampám, nádobám, tehlám a ukážkam hypokaustu. Divadlo má samostatnú sekciu. Nachádza sa tu maketa divadla, fotografie ako vyzeralo pred a po výskume a sochy cisárov, ktoré sa našli v jeho areáli. Socha cisára Claudia (41-54 AD) je v postoji rečníka s korunou z dubových listov na hlave. Socha cisára Domitiána (81-94 AD) je odetá v brnení a socha Hadriána (117-138 AD) predstavuje cisára ako nahého gréckeho filozofa len s kusom látky prehodenej cez plece a rameno. Našla sa tu aj soca jeho ženy Sabíny. Ďalšia miestnosť obsahuje sochy božstiev. Je tu socha Minervy, torzo Apolóna a známa hlava Apolóna. Obyvatelia Vocontii uctievali Merkúra, Vulkána a kult plodnosti zeme. Do Vasio Vocontiorum sa počas romanizácie dostali v plnom rozsahu aj rímsky pantheón. Populárny bol aj domáci kult, dôkazom čoho je množstvo malých oltárov nájdených v areáli víl a domov. Expozícia pokračuje poznávaním pohrebného rítu, ukážkami pohrebných stél. Najzaujímavejšie majú formu divadelných masiek. V okolitých pohrebiskách sa pochovávalo aj kostrovo aj žiarovo. Olejové lampy, množstvo sklenených flakónov na parfumy, zrkadlá a iné hrobové prídavky vzbudzovali u návštevníkov veľký záujem. Stred múzea je vyhradený pre maľby tretieho pompejského štýlu a mozaiky, z ktorých najväčšie množstvo pochádza z „Domu kohúta“. Okrem kohútov je tu zobrazený morský panter a rôzne druhy vtákov. Okrem toho môžete vidieť ukážky z vnútornej dekorácie domov, nábytok, šperky a zbrane, zrkadlá alebo žetóny na hranie. Dve makety domov znázorňujú vývoj v obývaní víl medzi 1. a 2. storočím AD. Časť miestnosti sa venuje rímskej kuchyni. Sú tu zrekonštruované pece, cisterna na vodu, množstvo kuchynských nádob, terra sigila a sklenené nádoby. Budova múzea má menšiu prístavbu určenú audiovizuálnej projekcii. Premietajú sa tu zábery z výskumov, odkrývanie objektov s popisom ich funkcie a počítačovo upravené časti známych štvrtí. Po projekcii ma Jacque odprevadil na námestie a vybral sa cestou k La Villase. Kombinovaný lístok, ktorý si kúpite v turistickej kancelárii v Puymin platí aj pre túto časť. Ja som síce lístok nemala, ale Jacquea som poslala naspäť do múzea. Už tak som ho obrala o čas. Ešte mi stihol vysvetľovať (cez hlasný smiech), kto v La Villase pracuje. Dostala som sa tam rýchlo. Hlavné námestie centra oddeľuje obe štvrte. Ale kým v Puymin je množstvo ľudí, tu až na túlavého psa nikto nebol. Vôbec psou je tu na každom rohu dosť, tak ako v celom Francúzsku. Tento sa premával pomedzi uličky domovej zástavby rímskeho mesta. Celá La Villase je umiestnená v ohradenej jame asi 3 alebo 4 m pod úrovňou dnešného mesta. Z námestia, cez malé zábradlie mate celú štvrť ako na dlani. Asi preto sem veľa ľudí nechodí. Nie sú tu ani stromy, ktoré by zmiernili poobedňajšiu páľavu. Nakoniec nebol tu ani žiadny sprievodca. Brána bola prázdna a otvorená. Po chvíli čakania ma to omrzelo a vošla som dnu. Cez dláždenú hlavnú cestu som prešla do pravouhlej siete uličiek k základom átriových domov, elegantných stĺpov a bazénov. Ako som sa tak prechádzala, vrátil sa sprievodca a hlasno kričal na celú štvrť. Bol to maličký šedivučký pán a hrubým hlasom kričal na psa. Snažil sa ho dobehnúť. No celé to vyzeralo komicky. Radšej som sa s pripravovaným vysvetlením pobrala smerom k nemu. Nepočkal na jediné moje slovo, schytil ma za rameno a otočil sa. „Určite ste ešte nevideli všetko, no kam by ste už chodili.“ Cestou rozprával bez prestávky stále to isté. Viac ako bolo na oznamných tabuliach zrejme nevedel. No nebolo ani treba. Potom do svojho rozprávania zapojil príbehy z vtedajšieho dňa, dával mi kopec otázok, ale na odpovede nečakal. Od domovej zástavby sme prešli až na koniec prehliadky, k južným kúpeľom východne od hlavnej ulice. Taká veselá kopa. Tu sa zarazil a rýchlo išiel zamknúť bránu. Ponáhľal sa na divadelné predstavenie v Haute ville na stredovekom námestí pod hradom. Zobral ma so sebou, no v centre mesta som ho stratila. Dve časti Vaison la Romaine, pravý antický a ľavý stredoveký breh rieky spája rímsky most. Je jedným z troch mostov (dva sú v Ríme), ktoré ešte aj dnes slúžia ľuďom. Je asi 17 m dlhý a 10 m široký. Kedysi hral významnú strategickú úlohu. Rieka bola v dobe rímskej dôležitá komunikačná spojnica. Za mostom sa charakter mestečka od základov mení. Kamenné vysoké domy nalepené jeden vedľa druhého, fasády hotelov z 16. až 18 storočia, malé námestia s fontánami, všetko spájané uzučkými uličkami plných obchodíkov, hudobníkov a sprievodov v dobových krojoch. Po nájazde barbarov v 5. storočí Vasio Vocontiorum spustlo a v rannom stredoveku bolo použité ako stavebný materiál pre nové mesto, katedrálu a hlavne hrad. Z divadla pod hradom som stihla aj začiatok predstavenia a po ňom večerný koncert svojich priateľov. Po takomto zážitku bolo ľahké si uvedomiť, prečo je prítomnosť bez histórie, aj so skvelými vyhliadkami na budúcnosť, tak prázdna.