Vývoj archaickej plastiky kóre

Autor : Mgr. Jana Tomanová

Ženská archaická plastika na rozdiel od mužských sôch kúroov predstavuje určité ťažkosti v spracovaní figúry. Drapéria odevu, ktorá je v prípade kóre dominantnou prešla náročnejším vývojom ako v prípade vývoja muskulatúry mužských plastík.

Odev v modeloch a štýloch

Rovnako aj ženský aj mužský grécky odev pozostával z kusov látky tvaru štvorca, ktoré držali svoj tvar za pomoci spôn. Ako materiál sa používal  ľan a vlna. V dórskych oblastiach bol základným odevom peplos z vlny, otvorený na pravom boku a na pleciach zopnutý sponami, v staršom období pinzetami. V páse bol  previazaný opaskom, čo jeho spodnej časti dodávalo nafúknutý tvar. Horná časť odevu (zahnutý horný kus látky) padala cez plecia na hruď až do previazania opaskom ako blúza. Dĺžka záhybov – apoptygma – je veľmi variabilná. Peplos sa obyčajne nosieval priamo na tele, alebo sa prípadne obliekal aj na chitón. V tom prípade je chitón viditeľný len na dolných okrajoch peplu alebo na ramenách, kde prečnieva. Chitón je ženský odev z ľanu, ale v niektorých prípadoch ho nosili aj muži. Tiež je otvorený na pravej strane, kde je viac menej zachytený malými sponami. Tak formuje falošný rukáv a vďaka opasku navodzuje dojem nabopnanej blúzy. Kórai z Aténskej akropoly z obdobia okolo roku 530 BC nosia iónsky chitón, kedy  tento trend platil pre celé pevninské Grécko. V mladšom období sa na chitóne objavuje himatión, odev stojaci medzi šálom a kabátom. Látka je spojená na jednom pleci sponou, pričom druhá nezopnutá strana odhaľuje plece. Tento tvar sa objavuje v iónskych mestách, v Aténach sa stretávame so spájaním himatiónu na oboch pleciach. Na vázových maľbách a na niektorých sochách, hlavne v prípade Atén, sa objavuje typ odevu v tvare závoja prehodenom cez hruď. V tomto prípade môže ísť buď o chitoriskos (malý chitón) alebo o épendités ako druh závoja hlavy u východných žien. Aj chitón aj himatión je prejavom iónskej módy vnútenej Aténam a potom celému Grécku.

Vývoj ženskej plastiky hláv mimo Atén

Prvé archeologické odkryvy expedície v Olympii neďaleko Hérinho chrámu priniesli objav plastiky ženskej hlavy v dvojnásobnej životnej veľkosti. Kultovou sochou alebo skôr súsoším bola sediaca Héra so stojacim Diom vyhotovená pre chrám ako najstarší postavený  z kameňa v 6. storočí BC.  Pri náleze plastiky hlavy sa v prvom momente uvažovalo o hlave sfingy, až neskôr sa podľa ľavého ucha zistilo, že patrí do reliéfnej výzdoby štítu. (1) Hoci kresba tváre nesie ešte daidalské črty, má symetrické oči a strnulé ústa razené v pravom uhle, vlny na čele sú už predzvesťou 6.storočia. Na hlave má polos delený do lístkov alebo akýchsi jazýčkov. Datuje sa do obdobia rokov 590-580 BC. Nie je to ešte ani štýl atických kúroov a kórai  ani štýl Kleobis  a Bitón.

Ženská plastika hlavy a výraz sfingy z Delf (datovaná medzi roky 575-570 BC) je skôr eliptická ako oválna. (2) Plastika bola umiestnená na 10 m vysokom stĺpe. Ústa má strnulé s dvomi ohybmi svalov v kútikoch. Ide o naxijskú schému výrazu, ktorú budú neskôr napodobňovať kórai z Aténskej akropoly.

Korintské hlavy z pálenej hliny pochádzajúce z akrotérií sú ďalším stupňom vývoja ženského výrazu. Sú výtvorom korintskej dielni. Hlava sfingy z pálenej hliny nájdená v Tébach pochádzala zo svätyne v Calydone, kde bola použitá ako akrotérium. (3) Datujeme ju do rokov okolo 570 BC. Hlava z Olympie taktiež pochádzajúca z korintskej dielni značí príchod prísneho štýlu. Predstavuje Aténu s prilbou attického typu, ktorá zakrýva šiju. Datuje sa do obdobia roku 490 BC. Podobnosť techník, kontrast medzi farbou pokožky a obočia, kontúry očí, prechody kriviek tváre po stranách, to všetko sa objavuje ako v začiatkoch tak na konci archaického štýlu korintskej výroby. Korintské plastiky si po dlhý čas uchovávajú archaizmus v lichobežníkovej tvári, otvorených očiach, strohých a úzkych ústach alebo veľkých horných viečkach. Hlava z Olympie si zachovala lichobežníkovú tvár výrazu sfingy z Calydonu, veľkú vzdialenosť medzi očami a obočím, v malej miere náznak kresby brady v profile a tiež pevné pery bez úsmevu.

Kóre v peple na Aténskej akropole

Séria kórai na Aténskej akropole predstavuje ženské plastiky v peple - peplophores. Najviac zachovanou je plastika s názvom „Kóre v peple“, okolo roku 530 BC. (5) Je oblečená v chitóne, ktorý je viditeľný len v náznaku na spodnej časti vrchného odevu, vlneného peplu. Ten zahaľuje obe ramená až po lakte. Lakte sú ohnuté, v tom období bez paralel a prinášajú zlom vo vývoji. Jednoduchosť obsahu, obľúbená drapéria odevu a citlivá modelácia tela pod odevom priniesli tejto plastike úspech. Farebný dekor na odeve, vlasoch, očiach a ústach hral rovnako veľkú úlohu. Peplos je symetricky stiahnutý opaskom, lemuje spodnú časť do dvoch presných hrubých záhybov. Kučery vlasov sú viac odchýlené na stranu tak, aby uvoľnili priestor hrudi. Lícne kosti vystupujú z jamôk a spolu so záhybmi na kútikoch pier kreslia úsmev. Kresba očí je ešte obdivuhodnejšia, pretože oči sú geometrické v oblúkoch obočia a zdôraznené strnulosťou predĺženého nosa. Celý výraz reprezentuje attickú štruktúru spojenia hojnosti foriem modelácii svalov a prvkov dekorácia. Často sa spája s výrazom maľovaných ženských postáv u Exekiasa.

Ďalšou ženskou plastikou v peple je socha, ktorá musela byť jednou z prvých sôch v peple na Aténskej akropole. Je oblečená v dvoch alebo troch kusoch odevu, v chitóne vlniacom sa na dolnej ľavej strane sochy, v peple s hrubými záhybmi a himatióne, ktorý jej padá z oboch pliec smerom dolu. Brucho lemuje opasok. Záhyby sú čisté symetrické, bez drapérie. Spôsob tvarovania odevu spolu so strnulosťou postoja datujú plastiku do rokov 575 až  570 BC ako jednu z najstarších kórai z akropoly a nazýva sa Dáma s granátovým jablkom. (6)

Karyatidy so Sifnijskej pokladnice v Delfách z obdobia rokov 530 až 520 BC síce nosia chitón, ale ten je viditeľný len v spodnej časti plastiky. Sochy boli architektonickým článkom vo funkcii stĺpu, kvôli čomu sa v páse nezužovali. Z toho dôvodu bol odev z vlny, peplos, dobrou formou pre modelovanie.

V ďalšom období po roku 530 BC sa začína zdôrazňovať silueta. Kóre z Aténskej akropoly číslo 594 má silnú animáciu výrazu. (7) Prevedenie himatiónu, náznak kolien pod odevom, extrémne kučery vlasov a ornamenty kovových krúžkov vo vlasoch sú prejavom majstrovstva kykladských sôch prenesených na Attiku.

Attický manierizmus

Attický manierizmus, ako reakcia na štýl Kyklád, sa prejavuje na očiach v podobe vodnej kvapky. Ide predovšetkým o skupinu kórai označené číslami 670, 672, 673, 643. Prevedenie týchto sôch prináša sloh s výraznejším obočím, výraznejšou kresbou oblúkov očí a hrán nosa, s hlbšími jamkami líc a kútikmi úst ale hlavne s novou modeláciou oka. Očná guľa je vypuklejšia a z profilu pripomína kvapku vody. Horné viečko očí siaha až do polovice oka. Takýto výraz je dobre pozorovateľný na Kóre č. 673. (8) Jej drapéria sa pri porovnaniach s keramikou datuje do obdobia rokov 520-510 BC. K tejto série sôch môžeme zaradiť aj tzv. Kóre s očami sfingy s inventárnym číslom 674. (9) Zaujímavé sú symetricky kolmé záhyby jej himatiónu. Výraz tváre už nie je tak oválny. Vlasy sú upravené rovnomerne po krivkách  kučier do akýchsi arkád a zasadené za ucho presne ako v prípade Kóre s číslom 673.

Nastupujúci prísny štýl

Po manieristických prejavoch sa na prelome storočí do Attiky dostal nový a progresívny štýl, tzv. prísny štýl. Svoje miesto zaujal takmer v celom Grécku. Príkladom je Kóre nazývaná Boudeuse. (10) Zachovala sa jej horná časť a to trup bez jedného predlaktia a hlava. Jej spodná časť  bola objavená neskôr v Perskej suti na mieste severozápadného Erechtheionu. Táto časť sa zachovala v rozmedzí od kolien po cylindrický podstavec, na ktorom je venovanie Euthydikovi, kde Thaliarchos je otcom mladej dcéry.  Datuje sa do roku 480 BC. Hlavu nesie mocný krk, rovnako tvár je veľká a v lícach masívna. Kresba obočia,  a nosa, ťažké a veľké viečka sú obrazom trvácnosti. Ústam chýba úsmev. Vlasy sú oddelené pútcom a zachytené čelenkou. Vlnia sa v podobe cik-cak. Tri pramene kučier padajú cez obe plecia na hruď a podčiarkujú plnosť pŕs. Profil torza je hlboký. Chitón je na ľavej strane vyhladený, má len tri veľké záhyby za lakťom, vďaka čomu je možné detailnejšie modelovať telo. Na pravom ramene sú záhyby spojené malými sponami, vytvára sa falošný rukáv. Vrchný himatión prelamuje iónsku tradíciu. Jeho kraj je vykreslený dokonale vyhladenými záhybmi. Zospodu kolmých záhybov vychádzajú vertikálne záhyby ako prejav detailnosti bez strohého výrazu. Je zaujímavé porovnanie nôh tejto kóre s nohami kóre attického manierizmu z obdobia 520-510 BC. Kóre prísneho štýlu má odev prilepený na kolenách a lýtkach.

Skupina kórai od Euthydika s inventárnymi číslami 676, 684, 685 ma spoločnú detailnú modeláciu nôh. Z tejto skupiny je v najväčšej miere dokončená kóre s číslom 684 s náhrdelníkom a náramkom. (11) Himatión sa na chrbte formuje do veľkých záhybov a vpredu siaha až po predlaktie. Telo tejto sochy sa podobá telu kóre z Boudeuse, hoci drapéria chitónu a himatiónu má bližšie ku kóre z konca 6. storočia. Tvár má oválnu, plnú, čelo jej lemujú cik-cakovité vlasy. Oči sú už menej archaické a ústa s kútikmi naznačujú úsmev. Ak porovnáme kóre číslo 684 (11) s kóre číslo 674 (9) v detailoch,  nie sú od seba veľmi odlišné. Zrejme ide o toho istého sochára, ktorého práca v priebehu ďalších rokov viac dozrela.

Známa malá kóre z Propylájí  je ďalším stupňom vývoja. Pokračuje v tradícii, no jej obrysy a realizácia odevu už nemajú nič spoločné s archaickým obdobím. Datuje sa do obdobia okolo roku 480 BC a pre mnohých bádateľov je už predklasická.

Boardman, J.: Greek sculpture, the Archaic Period.  London: Thames and Hudson, 1991, 252 p.

Gerke, F.: Griechische plastik. Berlin, 1938, 264 s.